Dedičstvo otcov

Možno si ešte spomínate, že pred poslednou maľovkou vajnorského kostola (v roku 1968) boli na strope biblické výjavy. V detstve boli pre mňa obrazovým katechizmom a počas nedeľných omší v nich ožívali príbehy, ktoré mi po večeroch čítavala babka z biblie.

Tieto obrazy boli objednávkou vajnorského farára Filipa Bachratého, ktorý na to 10 rokov trpezlivo zbieral milodary a dielom akademického maliara Štefana Šimkoviča.

V dvanástich stropných maľbách vyobrazil v duchu nazarenizmu kľúčové biblické námety. Spolu s ornamentálnou výzdobou dávali priestorom mysticitu a klasický chrámový výraz.

Filip Bachratý dobre vedel, aká bola náročná výmaľba interiéru a vedel tiež aká bude náročná jej riadna obnova. Preto už koncom 50. rokov začal medzi farníkmi zbierať príspevky na "maľovku kostola".

Za peniaze, čo našetril Filip Bachratý, spustil obnovu interiéru až jeho radikálny nástupca, Pavol Drobný. A obnova bola tiež radikálna. V roku 1968 pri nej definitívne odstránil tradičnú výzdobu stien a všetky obrazy zo stropu.

Zdôvodnil to vraj tým, že nemali umeleckú hodnotu.

Zrejme nemali práve úroveň stropných malieb v Sixtínskej kaplnke (také napokon nemali ani fresky v Žehre, Štítniku, Fiľakove ... či v iných citlivo obnovených interiéroch kostolov), boli však súčasťou histórie nášho kostola, našej farnosti, našej obce. Vychádzali z tradície výzdoby cirkevných objektov a vytvárali dôstojnú atmosféru kresťanského chrámu.

Nuž a na zachovávaní tradície predsa stojí kresťanstvo a vlastne aj celá naša kultúra.

Paradoxne sa na zachovanie tradície odvoláva aj nové heslo na triumfálnom oblúku pred presbytériom: DEDIČSTVO OTCOV ZACHOVAJ NÁM PANE.

Zo spomienok dnes nedokážem odhadnúť, akú mali obrazy výtvarnú hodnotu. No keď som ako sedemnásťročný chalan videl výsledok obnovy jedinej zachovanej nástennej maľby (Sedembolestnej Panny Márie nad hlavným vchodom), tak som bol poriadne sklamaný. Zdalo sa mi, že výjav celkom stratil predošlú výrazovú silu a citovú hĺbku; teda svoju pôvodnú umeleckú hodnotu.

"Obnovená" maľba na mňa pôsobila remeselne a nepresvedčivo.

Z toho by som teraz mohol usudzovať, že výtvarná úroveň stropných obrazov bola podstatne vyššia, akú má súčasná nástenná maľba nad vchodom. Lenže z dojmov nejakého chalana sa nedajú robiť vážne závery.

Dalo by sa to však aj odborne posúdiť ... aj dnes.

Stačila by k tomu kvalitná obrazová dokumentácia pôvodného stavu.

A tak som sa nedávno obrátil na súčasného vajnorského farára, či má nejakú dokumentáciu k interiéru kostola spred maľovky v roku 1968. Úplne zbytočne; pán farár nemal čas zaoberať sa takou hlúposťou.

Zbytočne som sa na to isté pýtal aj na Pamiatkovom úrade. Tam na rozdiel od nášho pána farára prejavili ochotu niečo vyhľadať, no k nástenným maľbám sa nenašlo nič.

Je to dosť zvláštne.

Vajnorský kostol je totiž od roku 1963 zapísaný v zozname kultúrnych pamiatok. V tom čase sa už pri zápise do zoznamu KP robil formálny popis a fotodokumentácia dochovaného stavu.

Navyše, pri tak radikálnych zásahoch, ako je komplexná úprava interiéru kultúrnej pamiatky, bol povinný pamiatkový prieskum. Výstupom z takýchto prieskumov boli vždy správy s podrobnou dokumentáciou (snímkami, nákresmi, vzorkami ...). Tie boli potom podkladom pre spracovanie zámeru pamiatkovej obnovy; dostávali ich investori a uchovávajú sa v archíve príslušného pamiatkového orgánu. (Koncom 70. rokov som pracoval na Pamiatkovej správe v Spišskej Novej Vsi a preštudoval som desiatky takých materiálov zo 60. rokov.)

Že by v prípade Vajnorského kostola investor len tak obišiel pamiatkarov?

Alebo sa dokumentácia stratila? ... a zároveň u investora aj v archíve pamiatkového úradu!

Nechce sa mi veriť, že by vtedajší farár nemal ani toľko úcty k dedičstvu otcov, aby nezachoval aspoň obrazovú spomienku na interiér chrámu, ktorý mu zverila cirkev do správy.

Nech už je to akokoľvek, bez dokumentácie sa dnes už nedá nič posudzovať.

Po polstoročí je úplne zbytočné zaoberať sa tým, či bolo správne alebo nesprávne zlikvidovať nástenné maľby. Sú nenávratne preč a prípadné pochybenie je dávno premlčané.

Jednoducho; stalo sa.

Takže, prečo to tu vlastne teraz vypisujem? Lebo “stratou podoby” (zabudnutím) predošlého stavu sa stráca kontinuita histórie vajnorského kostola - najvýznamnejšej pamiatky Vajnor.

Zostáva však ešte nádej, že by sme mohli aspoň digitálne zrekonštruovať podobu pôvodného stropu z toho, čo odfotili naši otcovia či dedovia.

Snáď aspoň niekoho z farníkov napadlo fotograficky zachytiť zanikajúcu podobu priestoru, do ktorého sa toľké roky chodievala modliť takmer celá obec.

A tak sa teraz obraciam na vás, na Vajnorákov, s prosbou o pomoc pri hľadaní, záchrane a sprístupnení fotografií zachytávajúcich maľby, ktoré kedysi zdobili klenby nášho kostola.