Fotka z osláv 1050 výročia príchodu vierozvestcov.

Kliknutím sa obrázok aj s jeho popisom otvorí v novej záložke.

Tento vzácny "obrázok" som našiel medzi maminými fotografiami, tak predpokladám, že je na ňom niekto z rodiny, lebo "cudzie" fotky mama neodkladala.

Pravdepodobne na pódiu sedí moja babka Mária Benčičová *1877, alebo niekde v dave je môj dedko Ján Benčič *1872. Bohužiaľ, to si už nemám kde overiť. Možno mi o tej fotke aj moja mama rozprávala, no nespomínam si.

.

Prečo to tu píšem? .

Nuž preto, lebo dnes už ľutujem, že som tak málo a tak povrchne počúval pamäte svojich rodičov a starých rodičov.

V chlapčenských rokoch to boli pre mňa nezáživné rozprávky z prastarých čias. V dospelosti som nemal čas počúvať "nejaké historky", lebo som bol stále v kolotoči; pohltený prácou, o ktorej som bol vtedy presvedčený, že je zmysluplná a zamestnávalo ma aj neustále budovanie "rodinného sídla", s mylnou predstavou, že v ňom udržím rodinu pokope. Nezaoberal som sa tak "nepodstatnými" záležitosťami, ako je život mojich predkov – história môjho rodu.

Moji rodičia by mi radi rozprávali o svojom živote, o našich predkoch a zmenách, ktoré priniesol čas. Viem, že mi chceli odovzdať, to čo vedeli.

A vedeli toho veľa.

Oni totiž od svojich rodičov ešte s úctou preberali vedomosti o svojich koreňoch. Tak ako preberali starí rodičia od prastarých, prastarí od pra-prastarých …

Moja generácia však už začala podliehať materializmu a technokratizmu. Prerušili sme líniu generačného preberania poznatkov, skúseností a múdrosti predkov. Nahradili nám ho médiá. Poskytli nám plytkú zábavu a tendenčné informácie. Prijali sme z nich predstavu, že život predošlých generácií bol primitívny, nezaujímavý, ťažký ...

Osprostení novými informačnými a komunikačnými technológiami sme sa začali nadchýnať mylnou predstavou, že sme tá najchytrejšia generácia tohto sveta. Označenie "sedliak" nadobudlo hanlivý význam. Stačilo obdobie jednej generácie, aby sme zabudli na to, že ten sedliak mal vo vlastnej hlave stáročné skúsenosti svojich predkov. Že poznal svoje korene, mal svoju vieru, rozumel ľuďom a prírode. Aj bez metodických usmernení Európskej komisia vedel celkom presne, čo má kedy a ako robiť ... kam sa má uberať, ako má žiť, aby zachoval svoj rod a jeho hodnoty. Akosi rýchlo sme zabudli, že ten sedliak dokázal uživiť seba, svoju rodinu a zásobovať potravinami aj "pánú a ludzí, co žijú v mjesce," aby nepodochli od hladu.

Až teraz, keď sa pre mňa kolotoč tejto "civilizácie" pribrzdil, môžem jasnejšie vidieť to, čo som si pre jeho rýchlosť nestačil všímať ... alebo som to videl len cez optiku doby; rozmazane, zahmlene a deformovane. Až teraz sa s námahou snažím skladať útržky rozprávania mojich rodičov, starých rodičov; spoznať v nich svoje korene a objaviť múdrosť predkov. Skutočnú múdrosť – tú sedliacku; získanú životnými skúsenosťami a nie vyčítanú z akejsi wikipedie alebo vygooglených blogov, čo vypotili najatí publicisti. (Už si neuvedomujeme ten priepastný rozdiel medzi kategóriami vedomostnej pyramídy; údaj<informácia<znalosť<múdrosť. Množstvo tendenčných informácií sa teraz vydáva za znalosť a znalosti vecí zbytočných pre život sa prezentujú ako múdrosť.) … a kam asi tento čoraz silnejší prúd mediálnej manipulácie unáša naše deti, to nemám odvahu domyslieť.

Radšej sa vrátim k tej fotke, pri ktorej som si spomenul, že mama rozprávala ako v tej dobe vyrábal dedko Benčič kolesá na vozy, hral na basu, krátko bol richtárom ... ako babka spolu s Katarínou Brúderovou vyšívala veľký obrus pre Ferdiša Jurigu.

Z toho mi vychádza, že medzi ženami na tribúne by mala byť aj moja babka, no neviem ju identifikovať, lebo z tej doby nemám jej podobizeň.

Overujem a oživujem si útržky spomienok na rozprávanie rodičov v záznamoch archívov a kroník, no tie sú ešte útržkovitejšie ako moje spomienky. Z takýchto chabých úryvkov sa dá poskladať len veľmi fragmentový obraz. No aj z neho mi celkom jasne vyplýva, že naši predkovia žili zmysluplnejší a radostnejší život ako my.

Žili život, o ktorom teraz "vieme" už len to, čo nám podsúvajú médiá v službách vládnucich "elít". Každý nastupujúci režim sa totiž snaží presvedčiť ľudí, že sa im žije lepšie ako v tom predošlom. A tento súčasný navyše aj účinne bagatelizuje hodnoty a normy našich predkov. Snaží sa ich popierať a zosmiešňovať pred mladou generáciou. Programovo ničí naše korene. Naši predkovia dobre vedeli, že keď sa porušia korene akokoľvek veľkého a silného stromu, tak začne odumierať. Aj preto na sviatok Cyrila a Metoda spievali: "DEDIČSTVO OTCOV ZACHOVAJ NÁM PANE".