História verzus spomienky
Aktualizováno: 18. 3. 2020
Nedávno som sa bavil o zbieraní spomienok na minulosť Vajnor s kamarátom - historikom. Je to fajn človek; inteligentný decenťák, a tak našu aktivitu pochválil. :-) On robí vraj niečo podobné profesionálne a je to zároveň jeho záľuba, ktorou čerpá poučenie a pritom je to aj zábavné. Viem, mal som potvrdiť, že je to tak aj u mňa. Teraz ma trochu mrzí, že namiesto toho, aby som mu vrátil zdvorilosť, začal som vykladať svoje videnie rozdielov medzi našim hrabaním sa v minulosti. :-/ Myslím si totiž, že oživovanie spomienok má len málo spoločné so spracovávaním "oficiálnej" histórie. Tá je neosobná, vtesnaná do akademických šablón, musí podopierať nejakú ideológiu, vychádza z programu nejakej inštitúcie alebo vydavateľstva, musí zodpovedať štylizačným normatívom ... a čo ja viem ešte čomu. Je to vlastne len objednané domaľovávanie nejakých detailov všeobecného obrazu, ktorý sprostredkováva len to, čo si želajú jeho objednávatelia. Nechápem, že toto môže byť pre niekoho záľubou. Naproti tomu obnovovanie spomienok nemá predpísané pravidlá a ani žiadny ideologický zámer. Je to len skladanie útržkov osobných reminiscencií a vypĺňanie medzier v pamäti konkrétneho spoločenstva; rodiny, priateľov, susedov, obce. Žiadna veda, žiadne šablóny, žiadna objednávka. Len amatérska heuristika fotografických a verbálnych spomienok. To len na zažltlých obrázkoch spoznávaš zabudnuté tváre. Napríklad na fotke malého dievčatka v košieľke niekto označí menovkou tvoju susedu. Iná fotka ti pripomenie aká to bola v dospelosti krásna žena. A ty si ju poznal už len ako zošúverenú dementnú starenku ... vlastne si aj zabudol kedy a ako odtiaľto odišla.
To nie je to, čo sa nazýva “veda”! To nie sú abstrahované a neosobné dejiny! To sú výhradne osobné spomienky vytiahnuté z kolektívnej pamäte alebo do nej vložené.
A či je toto pre mňa poučné? ... možno aj, ale hlavne deprimujúce. Pri dokumentácii spomienok sa totiž nedá nepocítiť čo je to tá naša pominuteľnosť. Intenzívnejšie si pri nej uvedomujete ako rýchlo sa pominie všetko, čo nás obklopuje. Živé aj neživé. Objavuješ obrázky tých ľudí, ktorých si kedysi stretával a vieš, že ich jedinečné životy už skončili. Vtedy ťa začne trápiť, že miznú spomienky na nich. Uvedomíš si, že si TERAZ v tej etape, v ktorej oni boli VTEDY ... a že po nejakom čase budeš ty tam, kde sú oni teraz. Potom ti už nemôže byť ľahostajná likvidácia toho, čo vytvorili a čo nám ich má pripomínať. Nechceš, aby sa na všetko vzťahovalo to Šalmúnovo "Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť." Takže nie je to ani zábavné. Je to niečo ako SPLÁCANIE NÁŠHO DLHU voči tým, čo tu boli pred mami. Oni odovzdávali čo vedeli o svojich predkoch a sebe. Uchovali pre nás spomienky tak ako mohli; rozprávaním a fotografiami. Keď teraz máme dokonalejšie prostriedky, máme aj viac možností zachytiť, doplniť, spojiť, sprístupniť ich pamäte oveľa širšiemu okruhu ľudí a predlžiť tak aspoň o niečo čas zabúdania na nich. A to je všetko.