top of page

História verzus spomienky

Aktualizováno: 10. 4.

Nedávno som sa bavil o zbieraní spomienok na minulosť Vajnor s kamarátom - historikom. Je to fajn človek; inteligentný decenťák, a tak našu aktivitu pochválil. 🙂

On robí vraj niečo podobné profesionálne. Je to zároveň aj jeho záľuba, ktorou čerpá poučenie a pritom je to zábavné.


Viem, mal som potvrdiť, že je to tak aj u mňa. Teraz ma trochu mrzí, že namiesto toho, aby som mu vrátil zdvorilosť, začal som vykladať svoje videnie rozdielov medzi našim hrabaním sa v minulosti. Myslím si totiž, že spomínanie má len málo spoločné so spracovávaním "oficiálnej histórie“. Tá je neosobná, vtesnaná do akademických šablón, musí podopierať nejakú ideológiu, vychádza z programu nejakej inštitúcie alebo vydavateľstva, musí zodpovedať štylizačným normatívom ... a čo ja viem ešte čomu. Je to vlastne len objednané domaľovávanie všeobecného obrazu, ktorý ukazuje len to, čo si želajú jeho objednávatelia. Nechápem, že toto môže byť pre niekoho záľubou.


Naproti tomu obnovovanie spomienok nemá predpísané pravidlá a ani žiadny ideologický zámer. Je to len skladanie útržkov osobných reminiscencií a vypĺňanie medzier v pamäti konkrétneho spoločenstva; rodiny, priateľov, susedov, obce. Žiadna veda, žiadne šablóny, žiadna objednávka. Len voľný výstup reminiscencií, ako keď na zažltlých obrázkoch spoznávame zabudnuté tváre ... na fotke malého dievčatka v košieľke niekto spozná starú babku od susedov ... keď iná fotka pripomenie, aká to bola v dospelosti krásna žena. 

To nie je to, čo sa nazýva “veda”! To nie sú abstrahované a neosobné dejiny! To sú osobné spomienky vytiahnuté z kolektívnej pamäte alebo do nej vložené.


A či je toto pre mňa poučné? ... Možno aj, ale hlavne deprimujúce. Pri dokumentácii spomienok sa totiž nedá nepocítiť čo je to tá naša pominuteľnosť. Intenzívnejšie si pri nej uvedomujete ako rýchlo sa pominie všetko, čo nás obklopuje.

Živé aj neživé.

Pri spomienkach si človek oživuj obraz tých ľudí, ktorých kedysi stretával a vie, že ich jedinečné životy už skončili. Vtedy nás začne trápiť, že miznú spomienky na nich a uvedomíme si, že sme TERAZ v tej etape, v ktorej oni boli VTEDY ... že po nejakom čase budeme my tam, kde sú oni teraz.

Potom nám už nemôže byť ľahostajná likvidácia toho, čo vytvorili a čo nám ich má pripomínať.


Takže nie je to zábavné. 🙁


Je to niečo ako SPLÁCANIE NÁŠHO DLHU voči tým, čo tu boli pred mami.

Oni odovzdávali čo vedeli o svojich predkoch a sebe. Uchovali pre nás spomienky tak ako mohli; rozprávaním a fotografiami. Keď teraz máme dokonalejšie prostriedky, máme aj viac možností zachytiť, doplniť, spojiť, sprístupniť ich pamäte širšiemu okruhu ľudí a predĺžiť tak čas zabúdania na nich.

A to je všetko.

 

37 zobrazení0 komentářů

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše

Občianstvo

Comentários


bottom of page