K výročiu narodenia Ferdiša Jurigu

K päťdesiatinám Jurigu uverejnili Ľudové noviny 10. októbra 1924 na prvej strane článok Andreja Hlinku.

Aj dnes (či hlavne dnes) stojí za pozorné prečítanie, nielen preto, že je z pera Jurigovho politického súpera, ale aj preto, že je v ňom istá paralela so súčasnosťou.

Noviny sú v Univerzitnej knižnici pod signatúrami 20.A.00009 a 20.A.00061.

---

Z rozsiahleho článku som prepísal aspoň niekoľko krátkych pasáží:

"Juriga vyrástol nad svoju dobu, Juriga prevýšil svojich súvekých vrstovníkov vo svojom elemente. Ferdiš Juriga je veľkým človekom, filozofom, básnikom, rečníkom a spisovateľom - a preto ma aj veľké tiene. My ho celého ctíme, milujeme a oslavujeme s chybami i vlastnosťami.

On je našim. Ja pred nim dnes kloním svoju generálsku a vodcovskú palicu, lebo dr. Juriga je najstarším a najotvorenejším bojovníkom slovenským."

Autor článku spomína na pohnuté časy zápasu Slovákov o národnú identitu: “Všetko ochabovalo, klesalo a klátilo sa, len Ferdiš stal neochvejne. Ostali konečne len dvaja slovenskí poslanci dr. Blaho a Juriga. Dr. Blaho nevedel ani vchodu do krásneho gotického paláca na Dunaji*. Odišiel do Ameriky a do Pešti si občas zašiel po diéty. Juriga znášal bremeno a horkosť dní. Dnes je Juriga chudobný, jeho vrstovnici milionári. Juriga chodí peši, tamtí na úradných autách.

Počas vojny umĺkli všetci, prestali hovoriť a písať, ostali sme sami. Vtedy bolo výhodnejšie a prospešnejšie ísť do kancelárie alebo predstierať suchoty ako články písať, alebo ľud doma povzbudzovať a vyučovať. Juriga nikdy nemlčal. Písal stále a neúnavne. Každý úvodník Ľudových novín bol jeho. Písať, keď zúri vojna, hlad a mor a písať pravdu, to je najväčšie umenie.

Ostatní mlčali, on zápasil ako lev”.

V záverečnej časti sa Hlinka dotýka aj toho, prečo bol Juriga za každého režimu nepohodlný: "Juriga sa nikdy neznížil na ten spôsob pätolizačstva, na ktorý sa znížili dnešní politici. Juriga bol muž slova a činu. On nemlčal ani vo válke, on hovoril všade a stále z vlastnej vôle a z lásky k národu. On jediný citoval slovensky v maďarskom parlamente a žiadal právo pre svoj národ.” “Z dnešných vodcov národa a ministrov nebol pri kolíske republiky ani jeden. Šrobár bol v Prahe, Hodža vo Viedni Blaho v Skalici, Mankovič v Kyjeve, Vanovič v Bystrici, Ruman v Tatrách, - jedine my horlili sme za republiku, my sme prijali a podpísali martinskú deklaráciu. Ovšem nefalšovanú, nekorigovanú, a uznávajúcu Slovákov za národ svojrázny s pravom na samourčenie.”

Nakoniec autor článku konštatuje: “Ja som si istý, že na centralistickom obroku žijúce beštie, hyeny a leopardi budú na jeho jubileum tancovať a zuby ceriť, ako na mňa.

Budú sa držať hesla pokrokárov: calumniare audacter**- a čoby Juriga bol priezračný ako ľad, čistý ako sňah - pomluve predsa neujde. Ale nech robia čo chcú, ja som si istý, že kto pľuje hore, slina jeho nedôjde do neba, ale naspäť padne na toho, čo pľuje."

---

* myslel tým budovu uhorského parlamentu v Budapešti

** smelo hanobiť