Spomienky Janka Paľu

Zo spomienok Janka Paľu na svoje hudobné začiatky vyberám tri epizódy z detstva.

Na začiatku svojich spomienok Janko poznamenáva:

Všetko je opísané z môjho pohľadu. Sú to už dávno zašlé časy, keď sme začínali náš muzikantsky život. Každý z nás má z toho obdobia vlastné zážitky, vlastné spomienky, a tak sa možno aj naše pohľady rôznia. Predsa každý z nás prežíval to svoje a pamätá si trocha inak, ako to bolo, čo, kde, kto, kedy a s kým ...

---

Prvá gitara

Dnes si už nespomínam, kde som zohnal moju prvú gitaru. Pamätám si, že vtedy sme poznali iba dva druhy gitár: španielku a gibsonku. Ja som mal v mojich začiatkoch staršiu už používanú španielku.

Moji rodičia bývali spolu so starými rodičmi v jednom dvore v Uhliskách. V prednej časti dvora bývali moji starí rodičia, vzadu bola prístavba, kde sme bývali my. 

Oproti vo dvore sme mali malú letnú kuchynku. Moja mama tam mala práčku a často tam žehlila vypraté prádlo. Ja som v tejto letnej kuchynke zase cvičieval na gitare.

Myslím, že to bolo v roku 1965, keď som tam jedného dňa, sedel na gauči a brnkal na mojej gitare. Učil som sa hrať niečo nove a opakoval som to stále dokola.

Jankova mama Paulína

Mama práve žehlila a niekoľkokrát mi povedala:

„Janík, prestaň hrať na tej gitare, už mi to lezie na nervy“. 

Ja som to ignoroval a stále dokola som brnkal to isté. V jeden moment mi mama vychytila gitaru z rúk a buchla ju o podlahu. Držala ju za hmatník spojený s telom gitary len strunami a ten sa nárazom ulomil.

„Tak a tu máš, čo si chcel.

 To máš zato, že neposlúchaš.“

No ... a bolo po mojej prvej gitare. Mama mala vtedy zrejme veľmi zlý deň, keď zareagovala tak prudko.

Ja som z toho zostal ako obarený a nechápal som, čo sa stalo. Na druhy deň som sa snažil gitaru opraviť, ale tá sa už viac používať nedala.

V tom čase som bol dobrý kamarát s Romanom Galambošom. Býval kúsok od nás a ja som k ním často chodieval („uhliščári“). Jeho starší bratia Viktor a Béla mali elektrickú gitaru a s Romanom sme sa na nej učili hrať.

Mali sme spolu veľké muzikantské plány, on však časom stratil záujem hrať.

---

Prvá Pesnička

Janko Paľa, 1967

V polovici 60. rokov sme boli dobrá a tak trochu zvláštna partia deciek; časť z nás sa považovala za muzikantov, iní skladali texty alebo vlastnili prvé magnetofóny a fandili bigbítu.

Števo Hlavatý mal dvojstopový magnetofón Tesla Sonet Duo. Býval na vajnorskej železničnej stanici. Mali tam menší byt, v ktorom sme sa schádzali vtedy, keď jeho rodičia neboli doma. Na stanici býval aj náš bubeník Dušan Zeman. Ja a Števo sme hrali na gitarách. Boli sme totálni začiatočníci schopní zahrať na gitare snáď 6 akordov. Števo mal vtedy vlastnú španielku a Dušan, bubnoval na fotelku v obývačke.

Prvú pieseň, ktorú sme nahrávali na Sonet Duo (v roku 1966?), bola skladba, čo zložil aj s textom asi za 5 minút Karol Takáč, náš spolužiak a kamarát.

Karolov text:

Včera keď som ťa uvidel, chcelo sa mi znova žiť.

Uviazla si v mojich očiach, zobrala mi dych…

Ďalej si už nepamätám, no vtedy sme ju všetci s nadšením spievali.

Kvôli tomu textu som aj telefonoval Karolovi do Vajnor. Bol prekvapený prečo volám. Spomienky mu ostali, no text si už ani on nepamätal.

Pre nás to bola perfektná zábava; cítili sme sa ako veľkí bigbiťáci a bolo okolo toho kopec srandy.

Keď sa nedalo nahrávať u Števa, tak dávaj na koniec dediny k Bohušovi Holáňovi, ktorý mal tiež magnetofón. Tam s nami chodil aj ďalší Bohušov kamarát Ľudo Horváth.

---

Prvé vystúpenie

Myslím, že to bolo v roku 1965, keď sa v škole pripravoval program k Medzinárodnému dňu deti a ja som sľúbil triednemu, že v rámci programu niečo pre našu triedu zahrám na gitare a zaspievam.

Bol som vtedy trochu hanblivý, a tak som nahovoril aj Vojta Hrabáka, aby vystupoval so mnou. Vo dvojici sme sa navzájom podporovali a to zmiernilo našu trému.

Spievali sme skladbu Doo Wah Diddy, ktorú hrala skupina Manfred Mann. (Vtedy to bol hit, čo sa dobre držal medzi „Dvanástimi na hojdačke“ – to bola prvá hitparáda zahraničnej populárnej hudby v Československom rozhlase).

Samozrejme, o angličtine sme vtedy nemali ani zdania a text sme spievali tak, ako sme si ho opísali z počutia v rozhlase. Spolužiakom sa to páčilo. Všimol som si však, že učiteľky naša Angličtina pobavila. No evidentne sa naše hudobné vystúpenie páčilo aj celému učiteľskému zboru, lebo všetci si nás potom posúvali z jednej triedy do druhej, aby našim číslom oživili program v ich triedach.