Reálne verzus virtuálne

Kedysi bola fotka nielen cenná pamiatka, ale aj autentický dokument o podobe ľudí, prostredia, udalostí ... Platilo, že na rozdiel od ľudí, „mašina nešáli“.

No v dnešnej „digitálnej dobe“ stratili fotografie svoje pôvodné hodnoty. Nerozlučnou účasťou každého z nás sa stal mobil s fotoaparátom a s ním sme si zvykli fotiť kadečo zbytočne. Po čase sa v stovkách záberov už nedokážeme orientovať. Tak ako sme ich ľahko získali, sa ich aj ľahko zbavujeme.

Digitálna fotografia celkom stratila dokumentačnú hodnotu, akú pôvodne mala analógová, na ktorú sme sa spoliehali, že „nešáli“. Na internete je dnes väčšina fotiek upravených, prerobených a v poslednej dobe aj vyrobených pokročilými grafickými nástrojmi a umelou inteligenciou. U žiadnej si už nemôžeme byť istí, či zobrazuje realitu, alebo je čiasi zábava, výmysel, podvrh, podvod ... Sú to už len obrázky, ktoré čoraz viac skresľujú realitu.

Sú teda klamstvom, a nie svedectvom o skutočnosti. No a my si postupne zvykáme nerozlišovať medzi realitou a virtuálnou realitou. „Mašina nás šáli“ čoraz častejšie a presvedčivejšie, ako čokoľvek iné, čo sme doteraz poznali.

Aj Vajnory v spomienkach majú digitálnu podobu. No u fotografií, ktoré vkladám do albumov spomienok, sa snažím zachovať čo najviac autenticity. Ak získam kvalitnú digitálnu kópiu, pridávam ju do zbierky bez zásahu. Tie, ktoré sa ku mne dostanú nekvalitne zdigitalizované, sa snažím vykorigovať (kontrast/jas, gama, prach a škrabance ...) tak, aby to nijako neskreslilo skutočnosť. Pri skenovaní analógových originálov nepoužívam žiadne automatické „vylepšenia“. Ak treba zobrazenie vyčistiť (odstrániť škvrny, škrabance, prach ...) robím to manuálne – bod po bode. Snažím sa nijako nenarušiť pôvodné zobrazenie – teda maximálne zachovať to najcennejšie analógovej fotografie - autenticitu zobrazenia.

Veď práve preto zbieram fotografické spomienky, aby sa nám zachoval pravdiví obraz; podoba ľudí, miest a udalostí niekdajších z čias, kedy ešte „mašina nešálila“.