Spomienky na populárnu hudbu vo Vajnoroch
- Jano Jurkovič
- 18. 8. 2025
- Minut čtení: 9
Aktualizováno: 14. 10. 2025
Janko Paľa v spomienkach na svoje hudobné začiatky uvádza prvé kapely, ktoré sa v 60. rokoch začali spontánne formovať z vajnorskej mládeže.
Epizódy z jeho spomienok nám pripomínajú talentovaných vajnorských chlapcov, prvé bítové skupiny a vykresľujú atmosféru zlatých čias populárnej hudby
Doposiaľ som sa nestretol s materiálom, ktorý by sa podrobnejšie zaoberal touto oblasťou kultúrneho života našej obce (Stručne je popísaná len v reedícii Podolákovej monografii Vajnory z roku 2008, v článku S. Štangovej, Bigbeat). Jeho spomienky považujem za jedinečné a veľmi prínosné, preto tu z nich uverejňujem časti, ktoré nám pripomenú talentovaných vajnorských hudobníkov. Nie som hudobník a necítim sa byť nijako zvlášť zorientovaný v tejto oblasti, no všetko, čo Janko popisuje, korešponduje s mojimi spomienkami.
Verím, že mnohým Vajnorákom pripomenie tie časy a tých našich talentovaných chlapcoch, ktorí tu kedysi tvorili a interpretovali naozaj kvalitnú populárnu hudbu.
Podľa spomienok Janka Paľu je bolo takto:
The Little Men
V polovici 60. rokov sa vo Vajnoroch sformovala prvá bigbítová skupina s názvom The Little Men.
Členovia skupiny boli:
- Fero Grebečí bubeník,
- Vojto Zeman basgitara,
- Milan Baričič doprovodná gitara,
- Paľo Bihal sólová gitara,
- Paľo Darnadi sólový spev.
Spomínam si, že chlapci mali ušité nohavice z lesklej látky, každý inej farby a k tomu biele roláky. Vzadu na rolákoch bol napísaný názov kapely. Na začiatku koncertu sa predstavili obecenstvu tak, že vyšli na pódium otočení chrbtom. Mne sa to veľmi páčilo.
Teraz neviem určite v ktorom dvore vo Vajnoroch chalani cvičili. Bolo to na hlavnej ulici blízko Národného výboru (zrejme na Roľníckej 115, kde býval Fero Grebečí). Väčšinou skúšali po večeroch a keď sa zotmelo, chodievali sme my mladší, počúvať pod okná.
Chlapci nacvičovali pri svetle, no keď mali skladbu nacvičenú, tak v miestnosti zhasli a skladbu hrali niekoľkokrát potme. Chceli tým docieliť, aby gitaristi vedeli na hmatníkoch ich gitár presne, v ktorej polohe hrať; teda, aby nehrali falošne. S takouto metódou cvičenia som sa potom už nikdy v mojej hudobnej kariére nestretol.
Priamo na skúšku tejto kapely som sa nedostal. Boli oveľa starší odo mňa a aj keď sme sa poznali neboli sme takými kamarátmi, aby ma brali medzi seba. Neskôr, keď som začal hrávať aj ja, tak vzťahy medzi nami boli iné. Kedykoľvek som si ich mohol ísť vypočuť. Najčastejšie hrávali v Osvetovej besede „Sokolovni“ na rôznych kultúrnych podujatiach až do roku 1966. (Pôvodné nahrávky 🔊: Kvapky rosy, Keď sme sa vrátili, Susedovie besný pes)
Potom odišli spolu, ako kapela na základnú vojenskú službu. Len Milan Baričič sa tomu vyhol, lebo mal „modrú knižku.
Po skončení vojenskej služby sa skupina dala ešte dokopy, no len na krátky čas.
Po ich rozpade nastúpil bubeník Fero Grebečí do známej Bratislavskej kapely We Five, potom Ex We Five a hral s ňou do roku 1971. Neskôr hral v kapele Miloša Somika, s ktorou cestoval hrávať von z Československa (poznámka: skupina Miloša Somíka „Somik Sound“ alebo „Kontakt elektrik“ hrávala tanečnú hudbu od začiatku 70. rokov). Pamätám si, že po niekoľkých rokoch hrával v Milošovej kapele aj Vojto Zeman.
Tak si pamätám prvých talentovaných priekopníkov populárnej hudby vo Vajnoroch.
Spomínam si ešte na jeden z ich posledných koncertov. Bol vo Vajnorskej kinosále v lete 1967. Ako predkapela bola vtedy mladá skupina Diamant.
Ale to už bola mladšia generácia Vajnorských rockerov.
The Mecenaries >The Hippies
Po skupine The Little Man sa dala do kopy aj druhá partia vajnorských bigbiťakov. Dali si názov The Mecenaries. Boli to mladší chlapci ako členovia z The Little Men, a tak som mal k ním o čosi bližšie.
V skupine boli dvaja bratia Juraj a Marián Tallo; deti vtedajšieho riaditeľa ZDŠ vo Vajnoroch Gejzu Tallu. Ten im vychádzal v ústrety a poskytoval im na cvičenie školské priestory v miestnosti, vedľa školskej dielne na ručné práce pre žiakov. Bola v prízemnom objekte medzi budovou školy a Vajnorským cintorínom. Na hudobné skúšky to bolo vhodné miesto, lebo hluk kapely tam nikoho nerušil, nástroje a aparatúra sa nemusela sťahovať.
- Ľubo Prieložný bol bubeník,
- Juraj Tallo hral basovú gitaru,
- Marián Tallo sólovú gitaru,
- Ľudo Hlaváč doprovodnú gitaru,
- Peter Markovský spev a gitara.
Táto partia chlapcov, ktorej velil Peťo Markovský, si dosť zakladala na speve. Neviem, kde sa chlapci spoznali s Petrom Markovským, ktorý bol dobrý gitarista, no hlavne výborný spevák. Nebol Vajnorák, tak dochádzal na skúšky a hrania z Bratislavy. Myslím, že jeho mama bola učiteľka anglického jazyka a to bolo vidieť na spievaní jej syna (vtedy sa väčšinou hrali pesničky anglických skupín).
Keď sa roku 1967 pripravoval 1. beatový festival v PKO, chlapci sa ho chceli zúčastniť pod novým názvom The Hippies. Členovia skupiny boli tí, čo v The Mercenaries, iba miesto Mariana Tallu hral s nimi sólovú gitaru Vojto Zeman.
Ich skupina dopadla v silnej konkurencii veľmi dobre; na treťom mieste. Festival sa konal v roku 1968 a
vyhrala skupina na čele s Mirom Žbirkom, nie som si istý, či to bol už vtedy Modus.
My sme v tej dobe už mali vlastnú skupinu Diamant a často sme chodievali na skúšky The Hippies. Nechávali nás zahrať skladby, ktoré sme mali nacvičené. Tých skladieb nebolo veľa.
Spomínam si, že pozvali na skúšku aj Stana Uhlára, ktorý hrával saxofón a klarinet vo Vajnorskej dychovke. Stanovi to vtedy dáko nešlo. Bol dobrý v dychovke a v ľudových piesňach, nebol však zvyknutý hrávať bigbít.
Diamant
Na začiatky skupiny Diamant mi ostali iba matné spomienky. Pamätám si však na prvý koncert Diamantu. Bol vo Vajnorskej kinosále v lete 1967. Vtedy boli ešte v zložení bezo mňa:
- Milan Darnadi gitara,
- Ferko Kohút basgitara,
- Bohuš Zeman bicie.
(Poznámka: Feri Kohút spomína, že prvý verejný koncert kapely Diamant bol v roku 1967. Vystupovali ako predkapela vajnorskej skupiny The Mecenaries a prekvapilo ich, ako sa obecenstvu zapáčila ich hudba. Vraj zožali obrovský potlesk.)
Spomínam si, ako sme po večeroch cvičili naše piesne v opustenej budove, ktorá slúžila predtým robotníkom, čo stavali novu ZDŠ vo Vajnoroch. Bola opustená a dosť zničená; dvere a okná porozbíjané. My sme tam po večeroch brnkali na gitarách. Tam vznikali aj naše vlastné piesne, ako napríklad: Come on Baby come on here. Anglicky sme nevedeli, no anglické texty sme skladali ostošesť. 😃
Na druhu skladbu si pamätám veľmi dobre, lebo to bola moja vlastná skladba s názvom Tulák.
Vtedy už mala naša skupina toto zloženie:
- Dušan Zeman bicie,
- Ferino Kohút basová gitara,
- Milan Darnadi gitara,
- Ján Pala tiež gitara.
V roku 1967 sme sa vybrali na koncert do Sv. Jura pri Bratislave. Boli sme predkapela hlavnej skupiny toho večera, The Hippies.
Koncert sa konal v miestnej kinosále, kde bola za premietacím plátnom uskladnená veľká kopa uhlia. Počas príprav na vlastné vystúpenie, pri stavaní bicích nástrojov, aparatúry, ladenia gitár atď. sa ozval z poza plátna krik a nadávanie. Spôsobil to pád Petra Markovského z pódia rovno do uhlia. Peter mal vtedy oblečené biele nohavice a tie si to odniesli. Dobre sme sa na tom pobavili, no Peťo bol veľmi nahnevaný.
Ako dorastenecká predkapela sme zahrali zopár skladieb a po nás nastúpili The Hippies. Boli naozaj dobrí. Peťo Markovský výborne spieval aj v zašpinených nohaviciach a ich vokály boli super. Aj my sme boli so svojim výkonom viac ako spokojní.
Po koncerte sme boli všetci pozvaní na hostinu k Ferinovej krstnej, ktorá bývala vo Sv. Jure. (Poznámka: Katarína Chrapová rod. Feketovová)
Nespomínam si, akým spôsobom sme vtedy prepravovali našu spoločnú aparatúru na koncert. Bývalo to tak, že sa našiel niekto z rodiny, alebo z našich kamarátov, kto vlastnil auto a pomohol nám previezť všetky tie naše rárohy. Keď hrali viaceré skupiny spolu, tak postavili na pódium to najlepšie z aparatúry, čo mali, ba aj nástroje sme si navzájom požičiavali.
Späť do Vajnor sme išli peši po Jurskej ceste hádam po polnoci. Boli sme radi, ako to všetko dopadlo a vládla veľmi dobrá nálada. Mali sme so sebou jednu akustickú gitaru; raz hral na ňu Milan, raz Ferino a aj ja som sa samozrejme pripojil tiež. Dobre si pamätám, že cestou domov ma Milan stačil naučiť, ako správne hrať jeden dobrý rytmus na gitare. Aj o to som bol spokojnejší, že som sa niečo nové naučil. Boli sme v našich začiatkoch a každý novy grif, akord, čo som sa naučil, ma potešil.
Za náš výkon vo Sv. Jure dostala kapela Diamant 100 Kčs. Boli sme z toho nadšení, lebo to bol jeden z prvých honorárov, čo sme dostali za hranie. Všetci sme sa zhodli, že za tie peniaze kúpime pre nášho bubeníka Dušana jednu činelu. V strede na Obchodnej ulici v Bratislave bol Bazár, a tam mali činelu vo výklade už dlhší čas. Či sa tá činela nakoniec kúpila, alebo nie, si už nikto z nás nepamätá.
Kvôli tomu som raz zavolal Dušanovi, ktorý žije v Prahe, ale ani on si na to nepamätal. Asi sme ju nakoniec ani nekúpili.
Neviem, ako potom neskôr dopadli The Hippies, lebo chlapci študovali na vysokých školách a Peťo Markovský neskôr začal hrávať profesionálne cez Slovkoncert, väčšinou po západnej Európe.
Epizódy zo sedemdesiatych rokov
V rokoch 1968 – 1971 Janko Pala študoval v Brne a keď sa po skončení školy vrátil do Vajnor, tak zase slúžili v armáde Ferino Kohút a Milan Darnadi.
Na to obdobie si spomína takto:
V tom čase na krátko vzniklo hudobne zoskupenie
pri miestom SZM. Tvorili ho:
- Vojto Zeman basgitarista,
- Ján Pala gitara,
- Fero Grebečí bubeník,
- Anka Gažová sólová speváčka.
Väčšinou sme hrávali v Osvetovej besede (v „Sokolovni) na zábavných večeroch/estrádach.
Toto zoskupenie sa neudržalo dlho, lebo Fero Grebečí začal čoskoro hrávať profesionálne.
No a ja, ktorý som sa tak veľmi snažil vyhnúť základnej vojenskej službe, som musel v 1973 narukovať.
Po absolvovaní poddôstojníckej školy a výcviku som do roku 1975 slúžil ako radista. No ani počas vojenčiny som nezabudol na hudbu a po návrate domov sa chlapci čudovali, ako som sa zlepšil v gitare.
Vo Vajnoroch sa za ten čas kadečo pomenilo. Dušan Zeman sa po vojne presťahoval do Prahy, Ferino Kohút prešiel na bicie a Milan Darnadi na basgitaru (Diamant 1975-1977).
To sa už nedodržiavali tak striktne zoskupenia kapiel ako v predošlom období. Hudobníci sa vymieňali a hrali tam, kde bolo treba.
Vojto Zeman sa rozhodol hrávať tam, kde sa dalo najviac zarobiť; teda na svadbách. Dal sa dokopy so Stanom Uhlárom, ktorý hral saxofón a klarinet. Niekde sa spoznal s klaviristom Jarom Illichom a svadobnú partiu som doplnil ja s gitarou. Zo začiatku hral bicie Ferino Kohút, ktorého potom na čas vystriedal Miro Šandor z Vajnorskej dychovky.
Takže sme fungovali v tejto zostave:
- Vojto Zeman gitara
- Jaro Illich klavír,
- Stano Uhlár saxofón,
- Ján Pala gitara,
- Feri Kohút a potom Miro Šandor bicie.
(Poznámka: V tom čase sa sformovalo aj zoskupenie pod názvom Sextet MF a ďalšiu kapelu založil Jano Rybár).
Na tie časy spomínam veľmi rád, lebo na svadobných zábavách sa udialo kadečo. Spomeniem aspoň dve epizódy:
Epizóda zo Šenkvíc Mali sme hrať niekde v Šenkviciach a bubeník nám vtedy oznámil, že nemôže ísť s nami. Namiesto seba nám poslal dvoch mladých hudobníkov, odniekiaľ z podhradia v Bratislave. Kde sme ich nakladali do nasej dodávky, tak sme si všimli, že nemal ani jednu blanu na bubnoch celu. Každá mala trhlinu, alebo malú dieru. To bol znak, s kým máme dočinenia a už sme vedeli, že musieť s tým budeme bojovať celú akciu. Druhý bol klarinetista. Slušne oblečený s malým kufríkom, v ktorom mal klarinet. Keď nastúpili do auta, prvé, čo bolo, sa spýtali: „Za čo budeme dnes hrať?“ Mysleli tým za koľko korún. Pre kapelu boli celkom nepoužiteľní; bubeník vedel hrať iba jeden rytmus a klarinetista hral virtuózne ale tiež len jednu skladbu. Bola to „Kdepak ty vtáčku hnízdo máš“. Stano to s nimi už nemohol vydržať a povedal chlapcom, aby radšej len sedeli za stolom, že nemusia vôbec hrať a na konci dostanú peniaze len za jednu osobu. Vysvetľoval im, že to musia chápať, lebo sú tam vlastne, ako keby neboli. Tak sme sa striedali za bicími my dvaja so Stanom. Na konci hrania chlapci dostali iba jednu gážu, o ktorú sa mali podeliť. Nepamätám si vo svojom živote, že by som videl niekoho sa tak tešiť, ako tých dvoch peniazom, čo dostali.
Epizóda z Myjavy
Hrali sme svadbu niekde na dedine pri Myjave a v tú sobotu boli v dedine až tri svadby naraz. To by bolo v poriadku. Lenže na dedinách je zvykom, že svadobčania chodia v sprievode s hudbou po dedine na Národný výbor a do kostola. Keďže boli tri svadby naraz, tak v dedine vznikol poriadny chaos. Jedna svadba išla do kostola, oproti nej druhá z kostola na Národný výbor, kde už tretia svadba mala obrad. Samozrejme každý sprievod mal svoju kapelu, ktorá hrala počas pochodu. Keď sa cestou po dedine stretli dve svadby idúce opačným smerom a hrali dve muziky, každá niečo iné, bol to poriadny zmätok. K tomu ešte vyhrával dedinsky rozhlas. Všetci v dedine, bez ohľadu ku ktorej svadobnej partii patrili mali z toho veľkú srandu.
Z tejto svadby máme ešte jednu príhodu. Nás bubeník Ferino si doma počas nakladania bicích nástrojov zabudol naložiť činely. Zistili sme to až po príchode na svadbu. Čo teraz? Stano zvykol hrávať s veľa hudobníkmi, z rôznych miest a spomenul si, že ma kamaráta muzikanta, ktorý býva niekde blízko. Ďalší problém nastal, ako sa s nim spojiť. Mobilne telefóny vtedy neexistovali. Myslím, že sa Stano nakoniec vybral pre tie činely niečím autom. Ako sme ich po hraní vrátili, to si už nepamätám. Ich majiteľ chodieval hrávať s hudobníkmi z Vajnor a zrejme tam mu ich Stano neskôr vrátil.
Neskôr som prešiel do skupiny Bezmenní, ktorá mávala skúšky v Ivanke pri Dunaji a s vajnorskými zoskupeniami som hrával už len zriedka.
Komentáře