top of page

Takto si to pamätám

Aktualizováno: 12. 6.

Pokým žijú pamätníci existujú autentické spomienky. Keď sa pamätníci pominú, zaniknú spomienky a zostanú len interpretácie minulosti od publicistov a historikov.    

Som už dosť starý na to, aby som si  mohol povedať, že som pamätník. Zatiaľ si celkom jasne vybavujem spomienky na detstvo; na život v prvej polovici 50. rokov.


Samozrejme, vtedy som svet videl svojimi detskými očami a dnes s časovým odstupom a poznaním nasledujúceho vývoja, korigujem svoje niekdajšie detské videnie, hľadám súvislosti a porovnávam s  interpretáciami súčasných publicistov. Väčšinou nám predkladajú všeobecne prijímaný obraz tých čias, z ktorého vyplýva hlavne to, že ľudia žili v chudobe, v neslobode a museli otrocky pracovať.

Samozrejme, žilo sa inak ako teraz.

No tie prívlastky ako „chudoba“, „neslobodne“ a „otrocky“ vyplývajú len zo súčasného uhľa pohľadu na život. Z toho, ako si dnes vykladáme pojmy: skromnosť/luxus, trápenie/radosť, otroctvo/sloboda ... alebo: potrebné/nepotrebné, prospešné/škodlivé, múdre/šialené ...

 

Spomínam si na tie časy.

Áno, žili sme skromne. Bývali sme v strede roľníckej obce a väčšinu zástavby nášho dvora zaberali hospodárske objekty: stajne pre dobytok a ošípané, krmníky, priestory na uskladnenie krmiva, kôlňa, prístrešky pre poľnohospodárske zariadenia ... Za krmníkmi bolo hnojisko a v humnách stáli rebriniaky, pluhy .... Dvor mal od ulice i od humna brány, ale tie boli stále otvorené a kto chcel, mohol kedykoľvek vojsť do dvora.

Cez deň po väčšine dvora behali sliepky, husi, kačice ... len malú záhradku pre zeleninu „po ruke“ sme mali ohradenú, aby sa k nej hydina nedostala.

V obytnej časti sme mali kuchyňu, komoru, spálňu a izbietku starých rodičov.

Naša rodina bola 6 členná; rodičia, dve deti a starí rodičia. Žili sme spoločne a každý mal svoje miesto, svoju funkciu v rodine, svoje povinnosti.

Rodičia a starí rodičia od rána do večera pracovali na našom hospodárstve; ráno kŕmili dobytok, prasce a hydinu, dojili kravy. Cez deň pracovali na poliach alebo vo vinohradoch a večer sa znovu starali o dobytok a hydinu. Potom sme sa celá rodina zišli za jedným stolom a po večeri už mávali rodičia čas aj pre nás - pre deti.

V obchode sme kupovali snáď len cukor, soľ, kvasnice ... a oblečenie. Ostatné sme si sami dopestovali, dochovali, vyrobili. Takže neexistoval takmer žiadny odpad. Čo sa nezjedlo, išlo pre prasce alebo sliepky.

Všetko do seba prirodzene zapadalo, malo svoj časový rozvrh a dokonale fungovalo.

Cez sezónu bývali rodičia na sklonku dňa už unavení celodennou robotou, no mávali z nej radosť. Nebolo to žiadne otroctvo, veď robili slobodne na svojom pre svoju rodinu; mali radosť keď poorali polia, keď zasiali obilie, vyjednotili kukuricu, pokopali vinohrady, pokosili lúku, keď pozvážali drevo na kúrenie ... tešili sa keď im zrelo obilie, keď zbierali úrodu, keď mútili maslo, piekli chlieb, spracovávali mäso zo zabíjačky, keď kvasilo víno ...

Mimo sezóny popri bežných domácich prácach mama veľa vyšívala a maľovala, otec čítal, starí rodičia rozprávali príhody z mladosti ...

V nedeľu poobede sme chodievali na návštevy k rodinám a známym, alebo sa oni schádzali u nás „na besedu“. Celá dedina vtedy bola jedna komunita; každý každého poznal. Ľudia sa na ulici zdravili a radi sa rozprávali. Často bývali veselé zábavy, na ktorých sa schádzala takmer celá dedina.

U nás vládla harmónia medzi rodičmi i v širokej rodine a som si istý, že tam, kde si ľudia navzájom nestrpčovali život, žili prirodzene, pokojne a spokojne.  

 

Svet okolo nás sa za posledné desaťročia zmenil; doľahla na nás civilizácia. Ponúkla nám svoju verziu blahobytu a slobody. My sme si ju osvojili a generácia po generácii sa prispôsobujeme tomu, čo nám diktujú hlásatelia hlavného ideologického prúdu a kráčame tam, kam nás vedú.

Dnes máme veľké domy s množstvom rozsiahlych obytných priestorov. Máme ich kompletne vybavené od komfortného nábytku cez elektroniku až po zbytočné zariadenia a preplnené šatníky.

Dvory máme ohradené vysokými plotmi, zamknuté a strážené kamerovými systémami. Už nám v nich nesmrdia žiadne hospodárske objekty plné dobytka a hydiny. Máme tam okrasné rastliny, bazény, altánky, grily ... Poľnohospodárske plodiny nepestujeme a snáď okrem psov a mačiek nič nechováme.

Jediné, čo produkujeme je odpad ... a platíme za jeho likvidáciu. Vlastne platíme za všetko; všetko do poslednej smietky musíme kupovať; od potravín (väčšinou z dovozu), cez vodu, teplo/zimu, technické a elektronické zariadenia, televízne programy, internetové pripojenie, mobilnú komunikáciu ... aj za zdravie a oddych platíme.  Jedným z overených poznaní je:  prísť o sebestačnosť znamená prísť o slobodu.

 

Pri spomienkach na tie staré časy sa mi natískajú otázky;

Sme slobodnejší, ako boli naši starí rodičia?

... a čo dnes považujeme za slobodu?

Sme snáď šťastnejší, ako boli ľudia v minulosti?

... a čo dnes považujeme za šťastie?


Možno sa mýlim, no z môjho uhla pohľadu to vyzerá tak, že sme dnes uväznení v tom našom komforte novodobých otrokov a pomaly podliehame stále väčším a väčším šialenstvám, ktoré nám „ktosi“ z pozadia podsúva ako pokrokovú ideu, podobu slobody, životný štýl ... programuje našu myseľ, napovedá nám po čom máme túžiť a čo nenávidieť.

Čoraz viac a agresívnejšie nás vzďaľuje od prirodzeného myslenia, od múdrosti našich predkov, od rozumného správania a vťahuje nás kamsi do dezinformačného močiara, do ktorého keď raz vkročíte, už nie je cesta späť.

Tam sa tisícročia platné prirodzené normy a ľudské hodnoty ľahko prevracajú naruby a vydávajú za jediné správne.

322 zobrazení1 komentář

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše

Občianstvo

1 Comment


Jano Jurkovič
Jano Jurkovič
před 3 dny

Mala to byť spomienka na moje detstvo a nie porovnávanie minulosti so súčasnosťou.😕  No v závere ma „čosi“ prinútilo položiť si tie nepopulárne a nepríjemné otázky, na ktoré môžem hľadať odpovede len u seba.  

Nuž áno, vývoj sa nedá zastaviť a nikto sa predsa nechce vrátiť 100 rokov dozadu; ako napísala pani v komentári na FB.

Áno, všetci máme radi našu civilizáciu a radšej používame splachovacie WC ako latríny. Netrápime sa tým, že už nemáme žiadny vlastný zdroj vody ... napríklad na to splachovanie, že nemáme ani vlastnú pumpu, ktorou by sme tú vodu dostali do splachovača a nemáme vyriešenú ekologickú (povolenú) likvidáciu tých záchodových splaškov.

A prečo by nás to trápilo? Veď za to platíme mesačné poplatky vodárňam a kanalizáciám.

Vlastne všetko, čo potrebujeme k…

Like
bottom of page