Urban alebo Bakchus

Nepochybujem o tom, že pôvodní Vajnoráci ešte poznajú históriu svojej obce. Vedia, aký boli naši predkovia schopní vinohradníci a že naša obec celé storočia žila hlavne produkciou vína.  Veď podľa toho dostala aj svoj názov.

Snáď isté percento Vajnorákov vie aj to, že naši starí rodičia - vinohradníci uctievali svojho patróna Sv. Urbana a očakávali od neho ochranu svojich viníc a úrody. 

Za obcou pri ceste do vinohradov (teraz Rybničná 27?) postavili kaplnku, ktorú neskôr zasvätili Sv. Urbanovi. V deň jeho sviatku sa k nej chodievali spoločne modliť.

Pre oživenie pamäte pripomeniem, že Sv. Urban bol u nás známy ako mučeník a pápež v časoch potláčania kresťanov (v rokoch 223-230). Legenda o ňom hovorí, že sa pred prenasledovateľmi uchýlil do viníc a tam ho révy viniča obklopili, aby ho ukryli a zachránili mu tak život. Jeho príbeh je o prenasledovaní kresťanov, no tiež o úzkom spojení ľudí s prírodou.

Preto si ho vinohradníci aj v našom prostredí vybrali za svojho patróna.

V mnohých slovenských obciach, kde sa ľudia ešte neprestali starať o svoje vinice, udržiavajú si aj tradíciu uctievania tohto patróna vinohradníkov. Vinárske podujatia organizujú k jeho sviatku dňa 25. mája. K tomuto termínu býva napríklad aj Deň otvorených pivníc na Malokarpatskej vínnej ceste (do ktorej boli zaradené aj Vajnory).

V súčasných multikultúrnych Vajnoroch sa však na pôvodné tradície rýchlo zabúda. Vďaka folklórnym skupinám sa ešte udržiavajú v povedomí ľudové piesne i tance a zopár šikovných mladých žien sa venuje vajnorskému ornamentu a krojom. No tradície, to nie je len folklór.

Kam sa podeli napríklad vinohradnícke a vinárske tradície našej obce, ktorá bola v minulosti preslávená svojim vínom? A kto dnes vie niečo o patrónovi našich vinohradníkov?

Áno, jeho kaplnka ešte existuje; je učupená medzi zástavbou a zabudnutá rovnako, ako sú zabudnuté naše vinohrady a niekdajšia sláva vajnorského vína.  

Väčšina súčasného osadenstva Vajnor ani netuší čím bol pre našich dedov Sv. Urban, no snáď každý pozná Bakchusa. Pred tridsiatimi rokmi po ňom pomenovali prevádzkovatelia krčmu „Bakchus vila“, ktorú otvorili v našom pamiatkovom objekte - budove Úverného družstva. Tak sa namiesto kresťanského patróna našich vinohradníkov do povedomia obyvateľov bývalej ukážkovej slovenskej obce votrel pohanský boh neviazanej zábavy. Vajnoráci sa nemali kde dozvedieť ani to, že "bakchusova" krčma je historicky a architektonicky cennej pamiatke; v budove s preslávenou pivnicou Vinohradníckeho spolku z čias uctievania Sv. Huberta.

Vo vajnorskom kostole na triumfálnom oblúku pred presbytériom je nápis: DEDIČSTVO OTCOV ZACHOVAJ NÁM PANE. Je však len na nás, ako nakladáme s dedičstvom, čo naši predkovia stáročia rozvíjali; - či ho odovzdáme také, aké sa zachovalo pre nás, - či ho niečím obohatíme, - alebo necháme odísť do zabudnutia a staneme sa multikultúrnou mestskou okrajovou štvrťou.

Možno som zbytočne pesimistický, keď sa obávam, že dnešné deti už nebudú vedieť, čím kedysi žili Vajnory, kto boli pôvodní Vajnoráci, aké hodnoty ctili a čo vytvorili. Nebudú vedieť ani kto sme boli my. Nebudú teda vedieť odkiaľ prišli. Bude im chýbať vnútorný kompas, čo ukazuje smer, kam by sme sa mali uberať.

A ľudia bez takého kompasu potom často velebia cudzie a hania vlastné.

Teraz je práve tá chvíľa, keď je len a len na nás, či sa pokúsime zachovať DEDIČSTVO OTCOV, alebo ...

---

V pesničke „Stánky“ sa spieva: „... ztracená víra hrozny z vinic neposbírá.“